K významným zvykom jarného obdobia patrilo vynášanie slamenej figuríny oblečenej do ženských šiat (Moreny). Bola symbolom zimy a smrti. Jej zničením sa malo z ľudí aj z dediny odstrániť všetko zlo a choroby. Postava symbolizujúca zimu a smrť má svoj pôvod ešte v predkresťanskom období života Slovanov. Je významnou súčasťou nášho ľudového obradoslovia. Slovanský okruh božstiev, prírodných kultov a obradov, bol aj v predkresťanskom období rovnako rozvinutý a nemenej bohatý ako u okolitých etník. Ľudský život bol spojený s prírodou jej živlami a ročnými obdobiami. Bol premiešaný s mágiou, mýtmi a poverami.
Žili usadnutým spôsobom života, ako roľníci, čo ich značne odlišovalo od výbojných a kočovných etník, s ktorými sa dostávali kontaktu a museli s nimi koexistovať. Ku každému ročnému obdobiu a živlu priraďovali nadprirodzené sily a božstvá. Zima bola skúškou prežitia v hradiskách neskôr v osadách, na lazoch zapadaných snehom s míňajúcimi sa zásobami potravy, s hladom, s útokmi nepriateľov a tiež s lesnými vyhladnutými dravcami. Zima bola obdobím smrti, stelesnenom v postave Moreny - symbole zimy a smrti.
Keď prichádzala očakávaná jar, pálili naši predkovia Morenu a hádzali ju do jarných vôd, uvoľnených od ľadov, ktoré ju spolu s topiacimi sa kryhami odniesli čo najďalej. Tradícia pretrvávala po stáročia, a my sme si ju primenuli rozlúčkou so zimou 22. marca. Morenu sme upálili, voda ju odniesla a my dúfame, že už príde dlhoočakávaná jar - Vesna!
(fotogaléria - Zo života školy)
Malý bonus... Našä je krajšä ako vašä
Na jär, pred Velkó nocó, na Smrtnú neďelu, zmo aj u nás mali edon pekní zvik. Vinášäli zmo "Héhanu" (Morenu). Už pár dní pred ťím bulo treba urobič zo slami takva daš, šva sä podobalo na ženskú postavu. Ag sä to robilo? Do krížä sa zbili takia ťenšia drúški. Ťiato sä obalili slamó, ktorá sä na ne prichičila "na rukách", aj "na driaku" špárgó. Hlava sä urobila tag, ež sä stará štrinflä vipchala slamó, potom sä farbó namalovali oši, obrvi, nos a na vlasi sä použili klki. Na hlavu sä dav šepec (od staré maťeri). Najlepši túto Héhanu veďeli robič ťetka Šundrlíška a viobliakač zas ťetka Belicka.
Na Smrtnú neďelu skoro rano, možno aj o päťé, sä šitki džiavki z višniho konca zišli na Skalke nad strániškó a z nižniho konca vinesli Héhanu nad cinťerím. Aj zo Skalki aj z cinťeríma sä ozívav spev:
"Héhano, hé, gďe ťa tanesiamo, taló na Držkóce, kä präšivia óce. Héhano, hé. Našä krajšä, ako vašä, našé oši ako trnki, vašé cecki ako hrnki, Héhano, hé." Toto spiavali len džiavšätá.
Potom vispiavali mäná šitkich chlapcó, šva doma zaspali a neprišli pod Skalku, alebo do cinťeríma, takto: Ďula Švihlä, doma sedží, kisel cedží. Zložmo sä po povesme, kupmo mu ženu v mesťe, Héhano, hé." Takto sä vispiavali ďälší: "Ďula Hirkä, doma
sedží...
Béla Drianä, doma sedží... Gusto Džinä doma sedží... Vlado Benä doma sedží..." Tak a podobne ťiato mäná sä spiavali pokím ťíto neprišli pod Skalku. Viaťe šva bi to bula za hamba, kobi nad naším domom na Skalke buli zaspiavali: "Andro Benä, doma sedží, kisel cedží..." Isťe bi som bú vileťev z posťeli ag srnec. Ktovia ši bi som si aspon buďogóvi strmo naťähovav.
Koj už šitkich spachtošó džiavki vispiavali, potom Héhanu povizliakali a šmarili jú zo Skalki do chräščia. Potom kotúläli postruhníki taló briažkom a chlapci jich chitali. Z cinťeríma znesli Héhanu gu kovášské vihni. Podpálili jú a šmarili z mošta do riaki. Tu sä vliavav Bistrí potok do Víchodniho Turcä. Na povecťe, oš sú ťeräjšia ďeči ukráťenia. Na totot, ale aj druhia peknia zviki sä aj na džedžinách už dávno zabudlo. Ni škoda? Ba hej, velká škoda! Toto sä o tom dozvedžú už deči len z takvato rozprávänva starších ludží, šva to ešče pamätajú.
(Poviedka z knižky Ondrej Herich a Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo... 2002)